Už týždne cítim samotu a beznádej – v kontexte Epsteina, vojny v Iráne, znepokojivého vývoja umelej inteligencie. Apatia väčšiny spoločnosti voči narastajúcim absurditám tohto sveta však spoľahlivo rastie a aj tento najnovší konflikt je mnohými vnímaný ako “ďalší” v poradí. Netuším, čo človek v mojom kontexte môže spraviť, ale zároveň možnosť “nič” mi čoraz viac neprichádzala do úvahy. V piatok večer pred začiatkom bombardovania Iránu som sa zrútila. Na druhý deň som sa stretla s Martinom a Tomášom a rozhodli sme sa urobiť aspoň niečo. Pre vás všetkých, ktorí to máte podobne. Lebo najhoršie na tom, čo sa posledné týždne deje, je to ticho – a to, že počuť iba tých, ktorých postoj nás ešte viac znepokojí a neprinesie tak zúfalo hľadanú vieru v to, že predsa len žijeme vo svete, kde ľudia nemyslia len hlavou, ale celým telom, ktorému predsedá srdce.

Nedávno mi napísal kamarát, že “utrpenia vo svete je toľko, že až vlastne nemá zmysel nad nejakým konkrétnym sa trápiť.” Chcel ma asi upokojiť. V skutočnosti pomenoval jeden z mojich najväčších strachov – že ľudia stratia záujem, že v postoji úprimného záujmu o svet nás ostane hŕstka. Myslím si, že takéto “postarám sa o svoje” nás nepriamo, ale predsa postupne vyprázdni, prehĺbi narastajúcu osamelosť v spoločnosti a zvýši nedôveru voči sebe navzájom.

Tento list píšem všetkým tým, ktorí to majú podobne. Ktorí nechcú a viac nemôžu ignorovať stupňujúcu sa beztrestnosť zachvacujúcu medzinárodnú politiku (áno, pôsobí už roky, niekomu pohár pretiekol dávno, iným len nedávno, no je to nepodstatné). Píšem aj tým, ktorí sa každý deň márne snažia započuť v médiách hlas rozumu a kontextuálneho pochopenia, no namiesto toho odovšadiaľ počuť naratív ignorujúci príčiny, vidiaci len posledný článok reťaze. Propagandu, ktorú dokonca nemožno verejne spochybniť bez rizika, že vás vlastní priatelia označia za “proruských trollov” či “nevzdelancov” či dokonca “dezolátov.” Naše vzdelanostné “elity” buď mlčia, alebo opakovane a bez hlbšej reflexie recitujú nekriticky prijaté závery, ktorým čoraz viac ľudí neverí – alebo aspoň podvedome cíti, že v nich niečo jednoducho nesedí. Prečo je také ťažké to povedať nahlas?

Veľký príbeh, že Západ je garantom slobody, že jeho vojny sú humanitárne, že médiám a inštitúciám možno dôverovať, sa rozpadá. A strach z toho, čo to znamená, mnohým nedovolí to prijať. No z našej zdanlivej bezmocnosti predsa len niečo môžeme: zaplniť to ticho. Rozprávať sa o tom, čo v tom, čo čítame a sledujeme, jednoducho nesedí. O tom, ako byť dospelými ľuďmi s vlastnou víziou a hodnotami – a nespadnúť do rezignácie a bezmocnosti dieťaťa v rukách mocibažných “rodičov.”

Žiadna vojna by nevznikla bez rozšírenia lží. A tak, tam, kde urgentne potrebujeme vniesť jasnosť, vyjadrime náš nesúhlas. Spravme to však rešpektujúco a pokorne si položme otázku - mám naozaj prehľad o pozícii strán, ktoré kritizujem? Poznám históriu a širší kontext? Sledujem dostatočne rozmanité spektrum názorov? Nie je hanbou priznať, že nie – a ostať otvorený zmene názoru, keď na druhej strane stojí človek, ktorého hodnotové nastavenie mi v iných veciach dáva zmysel. Uvedomme si, že polarizácia spoločnosti a informačná vojna je nástrojom všetkých politických hráčov – každý jeden z nás je potenciálnou obeťou pokrivených informácií. Nebojme sa teda stáť v neistote a hmle protichodných informácií a nesnažme sa za každú cenu rýchlo pridať k nejakému táboru, lebo to pôsobí bezpečnejšie. Najbezpečnejšie je tam, kde som sám k sebe pravdivý - a hoci je v tom sakra ťažké stáť, skúsme si uvedomiť, že omnoho dôležitejšie ako mať pravdu je byť človekom, na ktorého viem byť hrdá. Človekom, ktorým by som chcela, aby sa stali moje deti.

Zároveň - rozprávajme sa, aspoň tam, kde to má zmysel. Náš informačný dosah je malý, no verejná mienka je pre politikov stále rozhodujúca, aspoň v EÚ. Rozprávajme sa o Iráne, o Epsteinových spisoch, o pokrytectve lídrov v EÚ aj na Slovensku (nielen v Smere alebo PS). Ukazujme, že vieme, že nás sledujú a čakajú na našu odozvu. Starajme sa o to, čo je v našich silách, aby kvalita našej reakcie nedovoľovala politikom nás jednoducho polarizovať a vyostrovať naše emócie v prospech vojny. A za každých okolností ich tlačme do diplomatických riešení.

Áno, ja veľa nezmôžem, ale keďže my spolu áno, musím začať od mňa.

Čo sa stalo a prečo nám to nikto riadne nepovie

Spojené štáty a Izrael podnikli 28. februára vojenský útok na Irán – v čase prebiehajúcich mierových rokovaní, ktoré sprostredkovával ománsky minister zahraničia a ktoré obe strany označovali za sľubné. Medzinárodné právo je v tejto veci jasné: útok bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN a bez bezprostrednej preukázateľnej hrozby je porušením Charty OSN. Generálny tajomník OSN to tak aj pomenoval – čo väčšina európskych médií prešla takmer bez povšimnutia. Human Rights Watch zdokumentoval útok na základnú školu v južnom Iráne, pri ktorom zahynuli desiatky civilistov vrátane detí, a označil ho za vojnový zločin. Celkový počet obetí v Iráne už prekročil tisícpäťsto. Komu potom slúžia médiá, ktoré o tom mlčia?

Iránske odvetné údery mierili na americké vojenské základne v krajinách Perzského zálivu - presne na tú infraštruktúru, z ktorej bol útok vedený. Napriek tomu západní lídri odsudzujú práve tieto odvetné kroky a vyzývajú Irán, aby “prestal útočiť na spojencov.” Je to rétorika, ktorá v tichosti predpokladá, že napadnutá krajina nemá právo sa brániť. Mnohí dokonca otvorene kladú vinu Teheránu (napr. prezident Macron) alebo tvrdia, že by Irán nemal byť chránený medzinárodným právom (napr. kancelár Merz). Zároveň ten istý Carney, ktorý ešte v januári v Davose hovoril o multilateralizme a odolnosti malých krajín voči tlaku veľmocí, útok na Irán otvorene podporil. Čo je však úplne zarážajúce, že včera sme sa prebudili do situácie, keď Bezpečnostná rada OSN odsúdila Irán za odvetné údery voči krajinám, z ktorých bol napadnutý – a súčasne odmietla rezolúciu vyzývajúcu všetky strany k zastaveniu bojov. Bez jediného slova o agresoroch. A to všetko napriek tomu, že Irán opakovane vyzýval na mierové rokovania, v roku 2015 podpísal dohodu JCPOA a dodržiaval ju - až kým ju Trump v roku 2018 jednostranne roztrhal. Pýtam sa: ak je skutočným cieľom zabrániť jadrovej zbrani - prečo bol útok vedený práve v čase, keď rokovania napredovali?

Kde je rovnaký meter?

Toto nie je otázka sympatie k iránskemu režimu. Je to otázka konzistentnosti - a tá je jednoduchým testom integrity. Tí istí predstavitelia, ktorí dnes mlčia alebo dokonca útok podporujú, sú tí, čo roky hovorili o medzinárodnom práve, o ochrane civilistov, o multilateralizme. Toto sú morálne autority, ktoré majú právo, vždy keď sa im to hodí, vtrhnúť do cudzej krajiny a zabíjať civilistov vrátane detí? Autority, ktoré desaťročia v rozpore s medzinárodným právom podporujú štátne prevraty (Irán 1953, Čile 1973, Honduras 2009), ničia ekonomiku, životy a budúcnosť celých krajín (Irak, Sýria, Líbya, Afganistan, Vietnam), unášajú demokraticky zvolených prezidentov (Venezuela), hrozia anexiou (Grónsko) a dlhodobo financujú a kryjú okupačnú politiku, ktorá sa podľa medzinárodného súdneho dvora kvalifikuje ako genocída (Gaza)? A my im ideme znovu prehltnúť rétoriku pod hlavičkou “preventívneho útoku” či šírenia “slobody a demokracie”? Ako môžu byť toto tí, ktorých celý západný svet počúva, kryje ich a pritakáva im - aj za cenu, že tým Európa nielenže porušuje medzinárodné právo, ale priamo poškodzuje vlastné záujmy: energetickú bezpečnosť, obchodné vzťahy a akúkoľvek zvyšnú geopolitickú dôveryhodnosť?

Prečo ich neodsudzujeme rovnako jasne, ako sme odsúdili Rusko za napadnutie Ukrajiny? Ak je porušenie medzinárodného práva problém, musí ním byť vždy - nie len vtedy, keď sa to hodí. USA a Izrael sú v tomto konflikte agresormi, ktorých vojensko-priemyselný komplex desaťročia rozvracia svet pod hlavičkou šírenia demokracie a medzinárodného mieru. Klamú, obmedzujú šírenie pravdy, manipulujú verejnú mienku - a tieto imperialistické chúťky viac nebudeme tolerovať.

Pár slov Iránčanom

Na záver sa mi žiada povedať Iránčanom - áno, Západ vám rozvracia krajinu, dlhodobo vás ekonomicky škrtí a bráni vám dosiahnuť životnú úroveň, ktorú by ste pri vašich zdrojoch a infraštruktúre mohli mať už dávno. Áno, Západ sa tvári ako váš starší, morálnejší brat - v príkrom rozpore s tým, čo odhaľujú WikiLeaks či Epsteinove spisy, a v príkrom rozpore s tým, ako pristupujeme k tým, ktorí túto pravdu odhaľujú. Ale prosím, nezabúdajte - tak ako vy ste neboli tvorcami režimu vo vašej krajine, ani my nie sme tvorcami rozhodnutí, ktorými nás naši vládni predstavitelia “reprezentujú.” Všetci sme ľudia s rodinami, milovníci prírody, umenia, smiechu a života. Nie sú mi ľahostajné vaše životy a vaše utrpenie a podporujem vaše zvrchované právo riadiť si vašu krajinu podľa vlastného uváženia. Napriek všetkému, čo počúvam z médií, nezabúdam, že sme všetci predovšetkým ĽUDIA. A nezabúdam, že niet v živote vyššieho cieľa, ako starať sa o tento potenciál, ktorý nás všetkých spája - stávať sa čoraz viac Človekom s veľkým “Č.”

potrebujem to povedať nahlas. Nie preto, aby som vás presvedčil. Ale preto, že tu patrím.

Patrím sem rovnako ako Ty. Mám hlas. A tým hlasom sa Ťa môžem dotknúť — nie silou, nie hnevom, ale jemne, s rešpektom, s dôverou, s otvoreným srdcom.

Nechcem vojnu.

Nechcem, aby človek zabíjal človeka. Nechcem, aby bol niekto, kto patrí na túto zem rovnako ako my, zabitý rukou iného človeka. Už nie.

Vieme sa rozprávať. Vieme počúvať. Vieme povedať, čo naozaj potrebujeme. Vieme hľadať cestu bez násilia. Vieme si dať lásku. Vieme si dať dôstojnosť. Vieme si dať hojnosť.

A áno — aj ja mám strach.

Bojím sa, že zostanem sám. Bojím sa, že budem zbytočný. Bojím sa, že v očiach tých, ktorých milujem, zhasne láska ku mne. Poznám tento strach. Ale napriek nemu mám nádej. Lebo cítim, viem, že existuje aj iná cesta.

Neviem presne, prečo sa Izrael a USA rozhodli zabíjať ľudí v Iráne. A úprimne — aj keby som to vedel, pýtam sa: môže byť vôbec nejaký dôvod dosť veľký na to, aby ospravedlnil násilie, smrť a ničenie?

Ja hovorím: nie.

Nesúhlasím s tým. Nie je to správne.

Pýtam sa: kto je dnes človek?

Človek, ktorý stále verí, že musí mať moc, peniaze a pravdu, aby si zaslúžil miesto medzi ostatnými? Človek, ktorý sa bojí tak veľmi, až začne ničiť? Človek, ktorý si zamieňa silu za nadradenosť?

Aj ja poznám túto pascu. Aj ja som veril, že si musím svoje miesto zaslúžiť. Ale pravda je iná.

Ja sem patrím od chvíle, keď mi moja mama dala život. A ty tiež. A každý človek na tejto zemi tiež.

Nikto si nemusí zaslúžiť právo existovať.

Nikto si nemusí zaslúžiť dôstojnosť.

Nikto si nemusí zaslúžiť život.

Tento svet nie je majetok silnejších. Tento svet je náš.

Máme dosť jedla, aby nikto nehladoval. Máme dosť možností, aby nikto nemusel žiť bez strechy nad hlavou. Máme dosť ľudskosti na to, aby sa nikto nemusel cítiť opustený. A predsa stále žijeme, akoby išlo iba o prežitie. Akoby sme sa navzájom museli poraziť, aby sme obstáli.

Koľko bolesti sme si už spôsobili.

Koľko hnevu v sebe nosíme.

Koľko neodpusteného v nás ešte kričí.

A predsa viem, že uvoľnenie existuje.

Keď skloním hlavu a položím ju do lona milovaného človeka, cítim pokoj. Vo svojej zraniteľnosti nie som slabý. Som prijatý. Som milovaný. Plačem. Prijímam. Odpúšťam.

A preto sa pýtam znovu:

Má Izrael a USA právo súdiť?

Majú právo tvrdiť, že sú lepší než Irán?

Majú právo vnucovať inému národu svoju vôľu, svoju pravdu, svoj poriadok?

Ja hovorím: nie.

Nie sme lepší. Nikto z nás nie je taký čistý, aby mohol zabíjať v mene dobra.

Chcem byť dobrý človek. Myslím si, že ním som. Ale to mi nestačí. Chcem poznať pravdu o sebe. Chcem sa prestať skrývať za pekné predstavy. Chcem vedieť, kde klamem druhým — a kde klamem sebe.

Lebo áno, aj to som spoznal:

človek si vie klamať tak presvedčivo, až tomu sám uverí.

A možno práve preto je tak dôležité vrátiť sa k starej výzve:

**Spoznaj sám seba.**

To nie je slabosť. To je odvaha.

A ja verím, že aj štáty, aj mocnosti, aj vlády klamú o svojich zámeroch. Verím, že často nehovoria o mieri, ale o moci. Nie o bezpečí, ale o kontrole. Nie o spravodlivosti, ale o zisku.

A práve preto im nesmieme tlieskať, keď zabíjajú.

Nesmieme nazývať násilie nevyhnutnosťou.

Rozum vie všetko ospravedlniť. Vie počítať a plánovať, presúvať hranice dobra tak dlho, až sa zlo začne tváriť rozumne.

Ale našťastie máme ešte srdce.

A srdce vie to, čo rozum často zabúda:

že skutočné bezpečie nevyrastá zo strachu.

Nevyrastá zo zbraní.

Nevyrastá z vysokých plotov, alarmov a peňazí.

Skutočné bezpečie vyrastá zo vzťahov.

Z dôvery.

Z lásky.

Z rozhovoru.

Z načúvania.

Zo spolupráce.

Z odvahy byť človekom medzi ľuďmi.

Táto cesta nie je ľahká. Ani pohodlná. A nie je vyšľapaná.

Ale ak sa ňou nevydáme, zostane nám iba osamelosť a prežitie. Zostane nám iba obrana pred svetom. Zostane nám iba život, v ktorom každý chráni seba pred každým.

Ja takto žiť nechcem.

Preto to hovorím nahlas:

Nechcem vojnu.

Nechcem zabíjanie.

Nechcem, aby moc rozhodovala o hodnote ľudského života.

Chcem pravdu.

Chcem ľudskosť.

Chcem svet, v ktorom si nemusíme zaslúžiť právo byť tu.

A verím Ti, že aj Ty túžiš po dobre a hľadáš vlastnú cestu ako ho dosiahnúť. A nemusím súhlasiť ako to robiš, proste Ti verím. A budem ťa počúvať

Na blízkom východe sa rozhorela ďalšia vojna a niečo mi hovorí, že táto nebude len jednou z ďalších, ale že táto bude väčšia, možno svetová.

Trump robí podobnú strategickú chybu ako spravil Putin pred 4 rokmi. Obaja si museli byť vedomí, že veľká vojna hrozí, ale že im sa podarí rýchle víťazstvo, pretože nato mali precedens (Krym, Venezuela) a tak tento krok podstúpili. Podcenili jednak mobilizáciu obyvateľstva, jednak asi aj podporu zo zahraničia. Toto prirovnanie platí samozrejme len na povrchu, ale je neprehliadnuteľné.

Sú tu aj rozdiely. Putin bol vyprovokovaný ponižovaním Ruskej hrdosti - ignoráciou ruských bezpečnostných požiadaviek, zatiaľčo Trumpovi Izrealci pohrozili, že na Irán zaútočia aj sami a že všetky americké základne to aj tak v Iránskej odvete schytajú, pretože sú z dlhodobého hľadiska obe krajiny proti-Iránske. Trump by vyzeral ako slaboch, ktorý sa nechal zbombardovať a to je pre neho neprípustné, on je predsa suverén. Vyzerá to tak, že skutočnú suverenitu nemá ani tá najväčšia vojenská veľmoc na svete. Netanjahu vie ako hrať so šachovými figúrkami - aj s kráľom. A je tu ešte jeden rozdiel. Putin mal aj plán B, C a D a bol na všetky dlhodobo pripravený, Trumpovi horia vlasy a pobehuje ako bezhlavé kurča po dvore.

Pokladám si otázku prečo, keď chce niekto dosiahnuť “mier” nejakou síce násilnou, ale rýchlou cestou, sa väčšinou roztočí špirála násilia a neostane pri prvej facke. Mnohí by povedali, že mierová facka ani neexistuje, všeličo sa za to vydáva aj keď je to v skutočnosti snaha o chaos a nadvládu. Možno tie facky rozdávajú aj dostávajú tí nesprávni ľudia. Keď ju totiž dostane nevinný, tak jeho túžba po spravodlivosti často vedie k ďalšej a tá zasa k ďalšej. Túžbu po náprave postupne vystrieda krvilačnosť, kedy “my” sme vždy tí nevinní a “oni” tí vinní, zatiaľ čo pôvodcovia tohto zla si v kútiku mydlia ruky. A pritom sú jediní, kto by si jedno zaucho naozaj zaslúžili.

Ale nechcem teraz rozdávať nikomu facky, svetu by prospelo keby sa omnoho menej fackovalo, viac sa odpúšťalo a hľadali sa príčiny, prečo vôbec chceme niekomu vládnuť a niekoho biť?! Propaganda je tak široká a indoktrinácia tak hlboká, že ich dostávame takpovediac s materským mliekom. Nikto nemôže tvrdiť, že je voči nej absolútne imúnny, imunitu si musíme budovať sami a preto hľaďme s pochopením na ľudí, ktorí tejto chorobe podľahnú a ani o tom nevedia. Ak si im aj podá horký liek pravdy, dajme im aj za lyžicu medu súcitu, tak možno liek neodmietnu, vyliečia sa a nabudúce si budú dávať väčší pozor.

Preto odsudzujem túto vojnu a nechcem jej nijako pomáhať, ale toto zlo je tu na to, aby nás zobudilo zo sladkého spánku ľahostajnosti. Genocída v Gaze a škandál okolo Epsteina ukazujú akí ľudia stoja za týmto útokom a aj, že ich ciele nebudú ani šľachetné, ani priznané. Možno sa zdá byť vzdialená, jej rakety k nám nedoletia, ale propaganda a klamstvá, ktoré budú tejto vojne dláždiť cestu, nám budú osvecovať tváre od rána do večera. Istotne neostane len pri tom, túto vojnu pocítime aj na vlastnej koži, ale toto je to pole na ktorom môžeme tieto vojnotvorné sily zastaviť aj my bežní smrteľníci.

Ja za seba chcem prispieť mierotvornej sile, ktorá bude tomuto zlu brániť. Pravdou, pochopením, súcitom a jasným odkazom, že tomuto pomáhať nechcem a nebudem. Pridajte sa k nám a napíšte aj vy zopár slov mieru, každé z nich bude brániť slovám vojny.

Vojna. Ďalšia.

Prednedávnom sme sa prebudili do novej krutej reality. Kričalo v nás, že niečo treba povedať, urobiť. Lenže čo? V našej pozícii…

Tak sme sa stretli - Barbora, Tomáš a Martin - a len sme sa rozprávali. S celým repertoárom emócií. Zistili sme, že v tom nie sme sami a uvedomili sme si, že nestačí len pomenovať čo cítime, ale dôležité je aj to, aký postoj zaujmeme a po čom voláme - MIER.

Z tohto vznikol tento náš nápad - Slová mieru. Nie ako konečná odpoveď. Nie ako návod pre všetkých. Ale ako jedna z ciest. Pretože ticho teraz nevidíme ako možnosť a čakať slová mieru od našich médií a politikov budeme darmo.

A tak pozývame aj Teba podeliť sa so svojimi slovami mieru. Čo v tebe vojna vyvolala? Akú vidíš ty cestu k mieru? Ak si ich v srdci nosíš, vyslov ich a podeľ sa s nami aj so svetom. Vlastnými slovami, hoc len jednou vetou.

Ukážme samým sebe, ukážme si navzájom a ukážme našim politikom, že my veríme predovšetkým mieru a nie sme v tom sami.

Svoje príspevky môžete pridávať do facebookovej skupiny Slová mieru

Ďakujeme za vaše slová mieru. Spolu nie sme neviditeľní.

Sú veci, ktoré sme vytvorili, aby nám slúžili. Stroje, technológie, systémy, peniaze. Vznikli z potreby zjednodušiť si život, uľahčiť výmenu a lepšie sa prepojiť. Pri každom takom nástroji však hrozí, že si všimneme jeho užitočnosť skôr než cenu, ktorú zaň platíme. Kým sa sústredíme na efektivitu, nástroj nás začne potichu pretvárať. A my postupne strácame zo zreteľa to, čo sme ním chceli chrániť.

Keď dnes myslím na peniaze, cítim nepokoj aj hnev. Vidím, ako sa nimi kupuje pozornosť, ako sa za nimi skrýva strach a ako sa cez ne meriava hodnota človeka. Nie preto, že by boli zlé samy osebe, ale preto, že ich používanie zredukovalo naše vzťahy na niečo povrchné a transakčné. Niekedy vo mne táto skúsenosť vyvoláva beznádej. A predsa vo mne ostáva nádej. Ak sme niečo vytvorili, môžeme to aj napraviť.

Ilúzia samostatnosti

Jedným z najväčších klamov, ktoré nám peniaze ponúkajú, je pocit samostatnosti. Ak ich mám dosť, zdá sa mi, že nikoho nepotrebujem. Môžem si kúpiť čas, pozornosť aj prácu iných a nemusím sa nikoho prosiť ani pýtať.

Lenže bez druhých ľudí by peniaze neznamenali nič. Boli by len papierom alebo číslom v systéme.

Moja podstata sa rodí vo vzťahu s ostatnými ľuďmi. Pri peniazoch na to ľahko zabúdame. Vzťah nahradí transakcia a zodpovednosť sa schová za vetu: veď je to len obchod.

Čo by zostalo v spoločnej špajzi?

Keď sa vraciam k podstate, kladiem si otázku: čo by sa ukázalo, keby peniaze na chvíľu zmizli?

Predstavujem si spoločnú špajzu. Každý do nej prináša to, čo vie vytvoriť: svoju prácu, svoj čas, svoju pozornosť, dary, ktoré tvorí spolu so Zemou. A každý si z nej berie to, čo potrebuje k životu. V takom svete by sme si častejšie pozerali do očí. Prirodzene by prichádzali otázky: Môžem? Pomôžeš mi? Urobíš to pre mňa? A rovnako prirodzene by prichádzala aj odpoveď: Áno, lebo sem patríš. Lebo aj ty prinášaš seba do spoločného. Tento rozhovor tu dnes chýba. A predsa ho poznáme aspoň v malom: keď rodina navarí pre všetkých, keď sused požičia náradie, keď niekto prinesie jedlo, čas alebo pomoc a najprv sa nepýta na cenu, ale na to, čo je treba.

Neznamená to, že bez peňazí by bolo všetko jednoduché. Spoločné diela by si stále vyžadovali organizáciu, dôveru, pravidlá a veľa práce. Práve to je pointa: aj tam, kde peniaze pomáhajú koordinovať veľké veci, nemali by nás oslobodiť od vedomia, že môj život nie je možný bez teba. Moja práca má zmysel len vtedy, ak prináša hodnotu aj druhému človeku.

Peniaze sme nevytvorili preto, aby nahradili spoluprácu, ale aby ju uľahčili. Ak na to zabudneme, začneme viac pestovať vypočítavosť než lásku, viac obraz o sebe než skutočnú blízkosť. Nie preto, že nemáme inú možnosť, ale preto, že je to pohodlnejšie.

Zmysel peňazí

Túto pravdu si uvedomujem aj v obyčajných veciach. Keď prídem k rodičom, čaká ma teplá izba, plný stôl a často si domov odnášam jedlo, ktoré má reálnu hodnotu. Prečo ku mne táto hojnosť prichádza? Nie preto, že som si ju kúpil. Prichádza ku mne cez vzťah. Som syn, brat, priateľ. A práve vzťah často otvára priestor hojnosti tam, kde by samotný obchod otvoril iba kalkuláciu.

Peniaze majú zmysel vtedy, keď zostanú poctivým nástrojom výmeny. Keď v ruke držím to, čo som čestne vytvoril, a niekto sa ma pýta, koľko to stojí, nemusí sa všetko skončiť pri čísle. Môže sa začať rozhovor. Môžem povedať: záleží mi na tom, aby medzi nami ostal vzťah. Neviem presne, koľko môžeš ty, a viem, čo potrebujem ja. Aj takto sa dá hľadať spravodlivá cena.

V momente, keď zostanú len čísla, ľahko sa z človeka stane položka. Preto nechcem peniaze odmietnuť. Chcem im vrátiť ich miesto. Nie na vrchol, ale do služby. Nie ako náhradu blízkosti, ale ako nástroj, ktorý má pomáhať ľuďom žiť spolu.

Zbadal si teraz niečo, čo si predtým nevidel? Povedz mi o tom.

Sľúbil som reportáž z mierovej demonštrácie Solidarita s Venezuelou. Akcia sa začala načas a trvala asi hodinu. Napriek slušnému mrazu tam bolo odhadom možno 200 ľudí. Organizovalo ju združenie Zjednotení za mier, ktoré založil a vedie Eduard Chmelár. Ten demonštráciu otváral a predniesol úvodnú reč, v ktorej odsúdil útok Spojených štátov ako nelegálny a imperiálny krok. Nasledovala veľvyslankyňa Venezuely, ktorej prejav bol tlmočený. Rečnili ešte Ľuboš Blaha, Judita Laššáková, Branislav Fábry a Artur Bekmatov.

Pozvané boli všetky parlamentné strany, ale prišli len zástupcovia Smeru. Zdá sa, že za mier asi nie sú zjednotení všetci. Chlemár prezradil, že ostatné strany to vraj vnímajú ako Smerácky projekt. Asi preto, lebo Chmelár robil Ficovi poradcu a to ho v ich očiach automaticky diskredituje. Smer takto zbiera body u mierumilovných ľudí, lebo môžu legitímne tvrdiť, že sú jediný, kto stojí o mier.

Priznám sa, že mi je z politických strán zle. Aj z tých ktoré za mier nedokážu nič spraviť a aj z tých, ktoré sa z toho snažia ťažiť politické body. Narastá vo mne hnev a tým aj chuť po radikálnych zmenách. Celý systém politických strán a volieb je chorý. Výhovorka, že nič lepšie neexistuje je absurdná a iba nás zabetónuje na mieste. Toto nie je len problém Slovenska, toto je problém celého západného sveta. Čína si to vyriešila po svojom a ja vážne začínam uvažovať, či to náhodou nemajú lepšie. Keď sa pozriem ako to tam funguje, tak sú niektoré výhody nepopierateľné, ale zároveň ma tá totalitná kontrola desí. Taká mašina, keď sa raz rozhodne ísť do vojny, tak mieroví aktivisti si nekúpia ani rožok. Stále je lepšie byť mierovým disidentom na Západe ako na Východe, škoda len, že aj v tomto sa im chcú vyrovnať alebo ich predbehnúť.

Odkiaľ príde tá revolučná myšlienka? Alebo je tu už niekde medzi nami? Kto ju má?

Ja viem, sú to len samé otázky a žiadne odpovede, ale je stále lepšie mať otázky, ako nesprávne odpovede.

Share STREDY report

Čo sa stalo?

Spojené štáty zaútočili na Venezuelu a uniesli prezidenta Nicolasa Madura aj so ženou. Akcia prebehla mimoriadne hladko, obete na životoch (okolo 80) hlási iba Venezuelská strana, asi 30 z nich boli spriatelení kubánski obranci. Venezuelská armáda nekládla takmer žiadny odpor. Protiletecká obrana bola dopredu zneškodnená a nad Caracasom mohli lietať aj neozbrojené vrtuľníky, ktoré len prevádzali špeciálne jednotky. To vyvoláva otázky, či armáda Madura nezradila alebo či nebola akcia nejakým spôsobom vopred dohodnutá. Možno sa to dozvieme časom.

Z čoho je obvinený?

Prezident Maduro bude súdený v New Yorku za riadenie drogového kartelu pašujúci kokaín do Spojených štátov. Oficiálny text obvinenia je zvláštny tým, že doň zavádza politické hodnotenia. Vraj je jeho vláda nelegitímna a zneužíval svoje postavenie na diplomatické krytie pašerákov a podobne. V minulosti sa text obvinenia držal prísne právnych pojmov, politické stanovisko vyplývalo iba z činov.1 Keď napríklad v 1990 pri podobnej akcii a pozoruhodne v rovnaký dátum 3.januára zatýkali panamského vládcu Manuela Noriegu, tak sa v jeho obvinení objavilo iba pašeráctvo, žiadne politické komentáre o legitimite jeho vlády text neobsahoval. Toto spojenie trestného práva so zahraničnou politikou naznačuje, že skutočný dôvod tejto akcie je niekde inde. Je predsa nezmysel, aby niekto zaútočil a uniesol vládcu cudzej zeme zato, že porušil vnútorný zákon krajiny, kde ho budú potom aj súdiť aj trestať.

Oficiálne vyjadrenia tvrdia, že prílev drog do Spojených štátov vraj ohrozuje národnú bezpečnosť. To je asi pravda, odhady hovoria o 2 miliónoch závislých a aj 100 000 úmrtí za rok, ale droga, ktorá za to môže predovšetkým je Fentanyl a ten sa vo Venezuele nevyrába. Z Venezuely do štátov prúdi hlavne kokaín, určený do nozdier bohatšej vrstvy, ktorá na ňom dokáže efektívne fungovať, ale aj toho prichádza viac zo susednej Kolumbie, čiže môžeme bezpečne konštatovať, že o drogy tu nejde.

O čo teda ide naozaj?

Pokúsim sa o odpoveď, ale prosím berte moje slová s rezervou, aj môj pohľad sa vo svetle nových informácií a názorov vyvíja. Tento útok mi dáva zmysel len v najširšom kontexte obrovských geopolitických zmien, ktoré sú momentálne v pohybe. Američania by radi stiahli pozornosť z celého eurázijského kontinentu. Chcú ukončiť vojnu na Ukrajine, v ktorej líderstvo preberá Európa, Japonsko je znova vyzbrojované a v Taiwanskej otázke sa stavia ostro proti Číne, a potom je tu samozrejme blízky východ. Zmenu kurzu ohlásili aj v novej bezpečnostnej stratégii, v ktorej sa chcú sústrediť na “svoju” pologuľu. Ich vojenská prítomnosť je všade možne po svete a ak by vypukli ďalšie vojny, hrozí, že by nemali dosť síl bojovať všade naraz a preto chcú, aby oťaže prevzali ich vazali, teda pardon, “spojenci”. Otázku, či to je len Trumpova nová imperiálna stratégia delegácie povinností pre udržanie celosvetovej hegemónie alebo úprimná snaha opustiť imperiálne ambície a riešiť konečne domáce problémy nechajme teraz stranou.

Ďalšia vojna medzi Iránom a Izraelom?

Dôležitá je teraz iná vec. Schyľuje sa totiž k ďalšej vojne medzi Iránom a Izraelom. Domáci sionisti prinútia Spojené štáty sa k Izraelu pridať a proti takej presile nemá Irán veľa možností. Jeho najsilnejšia a najodstrašujúcejšia zbraň je blokáda Hormuzského prielivu, cez ktorý sa preváža až polovica2 svetového exportu použiteľnej ropy a je pravdepodobné, že by sa k takému kroku v prípade existenčnej hrozby uchýlili. Pomocou rakiet krátkeho doletu alebo ponorných mín dokážu vyhodiť do vzduchu akúkoľvek loď, ktorá by sa pokúsila preplávať. Svetová cena ropy by vyletela do oblakov a do mnohých krajín závislých od importu (napr. Juhoafrická rep. alebo Maroko) by sa ropa nedostala vôbec. Európa, ktorá sa kvôli Ukrajine odrezala od ruskej ropy by bola v ešte horšej situácii a bola by ešte viac závislá od dodávok zo Spojených štátov. Každopádne by to spôsobilo chaos nevídaných rozmerov na celoplanetárnej úrovni a nútilo rôzne štáty k rôznym zúfalým, možno aj vojenským krokom.

Snáď nebudem príliš špekulovať ak poviem, že na stranu Iránu sa pravdepodobne postaví Čína, ktorú by takýto škrt zasiahol katastrofálne a Irán by od takéhoto kroku pravdepodobne odhovárala, ale zároveň nedovolí, aby kontrolu nad týmto životne dôležitým bodom získali Spojené štáty, ktoré sú ich úhlavným nepriateľom. Rusko by sa pravdepodobne tiež pridalo skôr na ich stranu a ak by došlo k priamej vojenskej konfrontácii medzi týmito blokmi, čo by bola vlastne III. svetová, tak v takomto scenári nechcete byť na strane, ktorej by došla ropa (presne to sa stalo Hitlerovi ku koncu II. svetovej). Nechcem strašiť, takýto scenár je len ten najhorší možný a každý aktér sa môže rozhodnúť konfrontácii sa vyhnúť, ale stratégovia veľmocí musia s takýmito scenármi počítať a adekvátne sa pripraviť. Preto ak chceme pochopiť čo sa vo svete deje, treba na to myslieť.

Spojené štáty by si síce vystačili so súčasnými zdrojmi zo západnej pologule (Kanada, Mexiko, iné štáty Latinskej Ameriky), ale ak majú oťaže boja prevziať tzv. spojenci, tak im treba zabezpečiť palivo a Amerika im ho rada za dobrý peniaz predá. Venezuela má najväčšie zásoby ropy na svete a tie nesmú padnúť do nepriateľských rúk. Pod Madurovým vedením sa totiž nebezpečne zbližovala s Ruskom a hlavne s Čínou, ktorá tam investuje do ťažobnej infraštruktúry a ropu kupuje nie za doláre, ale za čínske juany. Z časti zato môžu aj sankcie, ktoré v snahe priškrtiť režim na krajinu uvalili Američania ešte v roku 2017, takže predávať v dolároch bolo náročné a nutne hľadali alternatívy. Veľmoc predsa nemôže dovoliť, aby sa takéto niečo dialo v jej predzáhradke.

Petrodolár

A tým sa dostávame k ďalšiemu možnému dôvodu snahy o ovládnutie Venezuelskej ropy. K petrodoláru. Väčšina medzinárodného obchodu s ropou sa deje v amerických dolároch. Teda ak chce jedna krajina kúpiť od druhej ropu, musí si najskôr zohnať doláre, pretože ropné krajiny ju predávajú iba v dolároch. Tomuto systému sa hovorí petrodolár, ktorý platí od roku 1971 kedy prezident Nixon zrušil krytie dolára zlatom a uzavrel dohodu s kráľom Saudskej Arábie, že výmenou za vojenskú ochranu jeho ropných polí bude predávať ropu výhradne za doláre. Tento systém si osvojila aj organizácia OPEC spolok krajín ťažiacich ropu. To v praxi znamená, že si Spojené štáty môžu tlačiť toľko dolárov koľko chcú, pretože sa vždy nájde kupec, veď ropu potrebujú všetci. Venezuela sa z tohoto systému chcela vymaniť a podobne ako mnoho krajín pred ňou, ktoré sa o to pokúšali, pocítila na vlastnej koži americkú intervenciu. Petrodolár je totiž nutnosťou nielen pre americkú hegemóniu, ale aj pre vnútornú stabilitu Spojených štátov. Ak by dolár stratil svoje výnimočné postavenie, jeho hodnota by zákonite radikálne klesla a keďže američania skoro nič nevyrábajú a všetko dovážajú, tak by bolo všetko oveľa drahšie a to by mohlo viesť aj k občianskej vojne, ktorá je už beztak na spadnutie. Obrana petrodolárového systému je teda pre Spojené štáty existenčnou otázkou a nikdy pri nej neváhali použiť aj vojenskú moc, čo sa teraz prihodilo aj Venezuele.

Takže za mňa ide v tomto útoku o budovanie výhodnej pozície do budúcnosti v prípade veľkého konfliktu, o udržanie unikátneho postavenia dolára a v neposlednom rade aj o výstrahu pre všetkých, ktorí by sa rozhodli ísť podobnou cestou.

Vďaka, že čítate STREDY report! Podporte túto snahu zdieľaním a odberom!

Share

Subscribe now

Dnes je 17. novembra a my si pripomíname výročie tzv. Nežnej revolúcie, ktorá v 1989 začala demonštráciami a skončila zmenou režimu. Pozrime sa na túto udalosť očami dvoch perspektív, nazval som si ich “Naivná” a “Cynická” a pozrime sa aj ako na spoločnosť dnes pôsobia, k čomu nás vzbudzujú, a či to je to miesto, kam sa chceme dostať. Nakoniec si z nich poskladajme nový obraz, ktorý nám prinesie trochu vyváženejší, pravdivejší obraz, ktorý by navyše mohol viesť k mierovému spolunažívaniu, možno dokonca k zmierneniu spoločenskej polarizácie.

“Naivná” perspektíva

Nežnou revolúciou sa porazil zastaralý komunistický režim plný klamstiev, neslobody a umelej ideológie, ktorý nevedel zabezpečiť blahobyt občanov, potláčal slobodu jednotlivcov vo vyjadrovaní, v myslení a aj v pohybe, demotivoval šikovných a kritických a naopak podporoval poslušných a hlúpych, a tiež oportunistov a karieristov. Systém sa sám zdiskreditoval a stratil podporu ľudu, ktorý povstal a prostredníctvom demonštrácií zvrhol riadiacu moc, ktorú do rúk vzali disidenti a dali nám tak vytúženú slobodu, demokraciu, fungujúcu ekonomiku a priviedli nás tak do modernej Európy na správnu stranu dejín. Je to historické víťazstvo, takže si ho treba vážiť a brániť jeho odkaz.

“Cynická” perspektíva

Nežná revolúcia bola podvod a dohoda komunistickej šedej eminencie so západnými agentmi o prezlečení kabátov a transformácii ekonomického a politického systému. Agent Zifčák ako mŕtvy študent Šmíd, ktorý v Prahe spôsobil pobúrenie a naplnil ulice demonštrantami, agenti ŠTB usmerňujúci davy, podivné rady a financie zo zahraničia disidentským lídrom. Všetko to bolo len divadlo pre masy, ktoré mali takto zhltnúť rozprávku o víťazstve pravdy nad lžou, a konečnom príchode zlatej éry slobody a všeobecnej prosperity. Nasledoval rozvrat spoločného štátu, rozkradnutie štátneho majetku privatizáciou, a postupná premena zo silného národného štátu na neokolóniu západného imperializmu. Ľudia statili istoty, na posty sa dostali nehanební gauneri a tento stav trvá dodnes. Zišlo by sa, aby to už konečne niekto zmenil.

Kam to vedie?

Naivnú perspektívu môžme vlastne vnímať ako konzervatívnu silu, ktorá sa snaží uchovať status quo v hrubých rysoch, nespochybňuje operačný systém, práve naopak -neveriaci prekážajú. Jej stúpenci sa boja, že by sa mohlo vrátiť všetko zlo starého režimu, nesloboda, útlak šikovných, víťazstvo korupcie a poddanstvo Moskve. Preto je táto sila ochotná bojovať proti akejkoľvek zmene a revízii odkazu Novembra, ktorý je posvätným teritóriom vítazstva dobra nad zlom. Paradoxne sa z tejto sily stáva presným opakom ducha novembra, ktorý sa snažil o slobodu spochybňovať zabetónované východiská a slobodu kritizovať režim.

Cynická perspektíva sa snaží prebudiť sa z ilúzie, pozrieť sa na odvrátenú stranu týchto udalostí a priznať si, že v skutočnosti bol ľud obohratý a ľudia v pozadí sa s nimi hrali ako s myšami v labáku. Zúfalo potrebuje niekoho, kto povie túto pravdu nahlas a obráti kormidlo spoločnosti iným smerom, než na aký nás naviedla táto Nežná “revolúcia”. Keďže je to už úctyhodná politická sila, mnohí politici sa ju dnes snažia využiť vo svoj prospech a teda, aby práve im boli odovzdané, prípadne ponechané kľúče od miešačky.

Dnes sa opozícia s výdatnou podporou médií hlavného prúdu snaží udržať naivnú perspektívu ako jedinú relevantnú. Chystajú sa protesty a mobilizuje sa tento naivný sentiment v politickom boji proti vláde, ktorá sa síce snaží zabodovať u cynického tábora, ale v zásade asi nemá záujem o zásadnú zmenu režimu, pretože si predsa nevypustia vlastný rybník. Čiže skutočnú zmena sa nedá očakávať a zo strany opozície ide o zneužitie politického kapitálu myšlienky tejto historickej udalosti.

Ako sa môžu tieto perspektívy vzájomne obohatiť?

Ako asi čitateľ zaznamenal, nie som výlučným stúpencom ani jednej z perspektív, ale predsa len mám potrebu sa postaviť na obranu viac tej cynickej perspektívy, pretože je vytesnená a je tu aktívna snaha zdiskreditovať ju. V mediálnej alternatíve kde prevláda, sa zas trochu stráca viera v dobré úmysly ľudí, ktorý v tej dobe naplnili námestia a preto by sme sa mohli pokúsiť o ich vzájomné prepojenie.

Začnem tým, že obe majú niečo z pravdy súčasne a vytlačenie jednej alebo druhej nutne znamená nevidieť celú pravdu. Miesta priameho konfliktu, kde nie je možné aby mali súčasne pravdu, treba preskúmať, nie vytesniť. Je pravdou, že ten systém bol prehnitý a že ľudia ho už mali dosť. Je pravdou aj to, že sa využila nahromadená nespokojnosť, aby sa režim zvrhol a vytvoril nový, ktorý je už rovnako ak nie viac prehnitý ako ten pôvodný, čomu sa netreba čudovať, keď ho vytvorili podvodníci. Toto nikto nechcel. Dôležité ale je, poučiť sa z minulosti a nestratiť nádej a vieru v dobro ľudí. Je veľmi dôležité, aby tí naivní precitli a aby tí cynici nestrácali nádej a hľadali riešenie, nie len nadávali na potápajúcom sa Titanicu. Jedine takéto spojenie má šancu vyhnúť sa opätovnému únosu našej spoločnosti a aj marazmu beznádeje.

V piatok 7.novembra sa Viktor Orbán stretol s prezidentom Trumpom vo Washingtone a počas spiatočného letu sa rozprával s prítomnými novinármi. Oznámil, že s prezidnetom Trumpom uzavreli jednu dôležitú dohodu ohľadom finančnej bezpečnosti maďarského forintu1. Trump v nej prislúbil garancie a pomoc v prípade útokov špekulantov na forint.

Konkrétne sa jedná o možnosť pre Maďarskú národnú banku vymeniť forinty za dolláre priamo od FEDu (tzv. swap-line)2. Takéto opatrenie znižuje efektívnosť prípadného útoku a teda aj pravdepodobnosť, že by sa oň niekto pokúšal. V reakcii na toto oznámenie sa oslabil kurz forintu voči euru (s prihliadnutím na infláciu) na desaťročné minimum3. Čiže kúpite viac eur za menej forintov. Už samotné vyhlásenie teda má svoj efekt.

Iniciatívu priniesol prirodzene Orbán, ktorý sa chce poistiť pre prípad, že by sa ho niekto útokom na forint snažil prinútiť k politickým ústupkom. Toto je značne prezieravé, keďže Orbán liberálom z Bruselu často oponuje a chuť ho sankcionovať tam narastá. Nechcú totiž pripustiť zmenu spoločenskej klímy, ktorá sa po finančnej kríze, migračnej kríze, pandémii a vojne na Ukrajine pomaly ale istotne mení a bezpečne rozleptáva zavedený poriadok. Konzervativizmus, vlastenectvo a tradičné hodnoty nabývajú na sile a to sa prejavuje aj na rastúcich preferenciách politikov, ktorý tieto hodnoty hlásajú.

Napriek prvotnej chuti nazvať to skvelou správou buďme opatrní. Tento krok posilňuje Orbána politicky, posilňuje národne orientovanú suverenistickú politiku v Európe a pomáha budovať multipolárne usporiadanie sveta, ale nezabúdajme, že je to dohoda s americkým FEDom, takže sa deje s jeho súhlasom. Znamená to, že majú v tomto zápase koňa aj na tejto strane? Boli by hlúpi keby nemali, takže s touto možnosťou musíme rátať. Ale prečo by mali globalisti záujem na slabej rozhádanej Európe, práve v čase, keď má prevziať oťaže vojny s Ruskom? Nebodaj rátajú s prevratom v Európe, s víťazstvom infiltorvaných nacionalistických strán, ktoré sa narozdiel od slabnúcich liberálov tešia skutočnej ľudovej podpore? Blíži sa nová revolúcia, ktorú sa niekto snaží uniesť rovnako ako sa to udialo už mnohokrát v dejinách? Budú sa snažiť vytvoriť autoritárskejší režim, kde sa im bude vládnuť jednoduchšie?

Buďme obozretní priatelia, nenechajme sa tentokrát obohrať.

Dôvod prečo Američania z Ukrajinskej vojny vycúvali nie je morálny, ale strategický. Túto partiu totiž Rusi vyhrali a už nie je cesta, ako by sa to dalo zvrátiť. Majú viac vojakov, viac delostreleckej munície a mnohokrát prevyšujú výrobné kapacity zbrojárstva v porovnaní nielen s Ukrajinou, Európou, či USA, ale celého NATO bloku (zdroj). Pravdepodobne vedeli, že tento konflikt hrozí a dlhodobo sa strategicky pripravovali. Možno už od prvej pozvánky členstva v NATO pre Ukrajinu na samite v Bukurešti v 2008 a možno už od prvej farebnej revolúcie na Ukrajine v 2004.

Strategické myslenie sa v Európe dlho nepestovalo, stratégia sa prenechávala lídrovi NATO - USA, tu sme mali hlavne plniť rozkazy a veriť, že sme na správnej strane histórie a to nám aj ostalo. Preto je teraz hlavným ťahúňom vojny na Ukrajine Európa, ktorá síce vykrikuje dačo o morálnej povinnosti poraziť Rusko, ale do reality sa prebúdza až teraz po Trumpovom obrate a chce zvyšovať svoje vojenské výdavky.

Lenže výrobné kapacity sa budujú veľa rokov, nestačí schváliť nejaký rozpočet a čakať, že sa zázračne navýšia. Rusko sa v tejto vojne posilnilo tak veľmi, že si môžu dovoliť mierne znížiť rozpočet na vojenské výdavky na rok 2026, pretože sú dobre zásobení a pripravení aj na možnú eskaláciu s NATO. To ich robí najsilnejšou armádou v Európe pričom rozhodujúcim faktorom je zrejme aj chuť obyvateľstva do boja a ochota trpieť, v čom sa Európa a Rusko nedajú porovnávať. Rusi bojujú za obranu svojej domoviny (Ukrajinu chápu ako svoju súčasť) proti imperiálnemu západu, ktorý si už brúsil zuby na rozloženie Ruska a rozporcovanie jeho prírodného bohatstva. Aj preto sa západná propaganda snaží silou mocou presvedčiť vlastné obyvateľstvo o dobyvateľovi Putinovi, ktorý sa po Ukrajine hneď vrhne aj na zvyšok Európy, aby to aj európania chápali ako obranu.

Ukrajinská armáda je pravdepodobne druhá najsilnejšia, odolávať tri roky medveďovi je predsa len celkom frajerina. Tiež bojujú za svoju obranu a majú, teda vlastne až donedávna mali plnú podporu Západu vo všetkých oblastiach. Posielali sa peniaze, zbrane, pomáhalo sa s komunikáciou a podporou verejnosti (inak povedané propagandou), dodávali sa spravodajské informácie, vytvorila sa logistická podpora a cvičili sa vojaci. Jediné, čo mali dodať ukrajinci bola živá sila, ktorá je teraz pravdepodobne najskúsenejšia spomedzi všetkých krajín NATO, aj keď nie sú oficiálnym členom. Lenže vojaci sa míňajú, cintoríny sa plnia a tejto skúsenej živej sily ubúda.

Problémom je, že západné velenie je zvyknuté bojovať v nerovných bojoch, kde bojovali s chovateľmi kôz s kalašnikovom, nie s rovnakou váhovou kategóriou akou teraz Rusko je. Navyše ukrajincami pohŕdajú a len ich využívajú, takže vôbec nedbajú strát. Podľa niektorých odhadov to môže byť až 1,8 milióna mŕtvych bojovníkov. Iste nemusíme tomu číslu veriť, ale aj polovica by bola nehorázne číslo.

Čo sa stane ak sa teda front na Ukrajine definitívne zrúti? Ako zareagujú európsky fanatici, keď sa bude ruská armáda blížiť k Odese, aby odrezali zvyšok Ukrajiny od mora, alebo ku Kyjevu? Je dosť možné, že sa rozhodnú vstúpiť do otvoreného súboja a pošlú tam vojakov. USA sa toho nezúčastnia. Jednak by to znamenalo nukleárnu vojnu, jednak vedia, že sa im to jednoducho neoplatí, pretože už teraz to stálo až príliš. Takže v tom ostaneme sami a hádajte koho budú ochotní obetovať ak sa minú Ukrajinci? Kto bude ďalší na rade? Poliaci, baltské národy, Rumuni, Slováci, Češi a ostatní z bývalého východného bloku.

Určite tam pôjdu aj zo západných krajín, ale na nás bude vyvíjaný enormný tlak, aby sme sa pridali, pretože po Ukrajine budeme istotne ďalší na rade. A aj keby sa to takto odohralo, Európa to nebude vládať udržať, bude prehrávať a to bude nebezpečné, pretože spraví všetko preto, aby ich prišli USA zachrániť. To bude buď znamenať tretiu svetovú, alebo sa lídri USA a Ruska nejak dohodnú na akejsi “civilizačnej” hranici o ktorej Európania moc nebudú rozhodovať, pretože budú vyčerpaní a nebudú mať na silovú hru žiadne karty.

Pre Slovensko by bolo lepšie, ak by vytvorilo spojenectvo s ostatnými stredoeurópskymi štátmi a vytvorili STRED. Teda prísne neutrálnu zónu, ktorá bude napätie zmierňovať a bude udržiavať dobré vzťahy na obe strany. Tá by mohla byť garanciou mieru. Ale chce to tu vôbec ešte niekto?

Komentujte, zdielajte, pošlite známym.

Zdroje z ktorých čerpám sú napríklad tieto:

Ukrajinskému rozpočtu pre 2026 chýba 30 miliárd dollárov. Doteraz dostala Ukrajina z EÚ cca 170 miliárd dolárov, len na najbližší rok bude potreba ďalších 100, aby udržala stav a o 50 viac, ak by mala ísť do útoku. Zhruba polovica vojenských výdavkov a aj bežných štátnych výdavkov sú kryté zo zahraničnej pomoci! Tu je namieste otázka, kto má na Ukrajine akú moc, ale to inokedy.

Odkiaľ sa doplnia chýbajúce peniaze?

Hovorí sa o využití okolo 300 miliárd dolárov rezerv Ruskej národnej banky, ktoré sú držané v európe. Problémom je, že sa to nedá spraviť legálne. To tvrdí Bart De Wever, premiér Belgicka- sídla spoločnosti Euroclear, ktorá je držiteľom veľkej časti týchto ruských rezerv. Nie je to totiž tak, že by sa jednoducho ruské aktíva zhabali a darovali Ukrajine, posvätnosť súkromného vlastníctva sa totiž v Európe neodvážia porušiť. Nuž ale keď sa chce, tak sa dá, a aj na tento problém existuje odpoveď. Má ním byť špeciálny finančný nástroj (podobný tomu, ktorý spôsobil globálnu finančnú krízu 2008), ktorý z týchto peňazí robí pôžičku pre Ukrajinu, ktorú ale v konečnom dôsledku nemusí Ukrajina zaplatiť, lebo ju garantujú členovia EÚ.

To všetko ale len za predpokladu, že sa vojna skončí mierovou dohodou. Ak by sa politici chceli plateniu vyhnúť, pretože to bude extrémne nepopulárne, budú sa chcieť vyhnúť aj mierovej dohode. Naozaj potrebujeme ďalšiu motiváciu ako sa vyhnúť mieru a podporovať vojnu?

Zdroje:

Rozohovor Neutrality Studies

Rozhovor UnHerd