Už týždne cítim samotu a beznádej – v kontexte Epsteina, vojny v Iráne, znepokojivého vývoja umelej inteligencie. Apatia väčšiny spoločnosti voči narastajúcim absurditám tohto sveta však spoľahlivo rastie a aj tento najnovší konflikt je mnohými vnímaný ako “ďalší” v poradí. Netuším, čo človek v mojom kontexte môže spraviť, ale zároveň možnosť “nič” mi čoraz viac neprichádzala do úvahy. V piatok večer pred začiatkom bombardovania Iránu som sa zrútila. Na druhý deň som sa stretla s Martinom a Tomášom a rozhodli sme sa urobiť aspoň niečo. Pre vás všetkých, ktorí to máte podobne. Lebo najhoršie na tom, čo sa posledné týždne deje, je to ticho – a to, že počuť iba tých, ktorých postoj nás ešte viac znepokojí a neprinesie tak zúfalo hľadanú vieru v to, že predsa len žijeme vo svete, kde ľudia nemyslia len hlavou, ale celým telom, ktorému predsedá srdce.

Nedávno mi napísal kamarát, že “utrpenia vo svete je toľko, že až vlastne nemá zmysel nad nejakým konkrétnym sa trápiť.” Chcel ma asi upokojiť. V skutočnosti pomenoval jeden z mojich najväčších strachov – že ľudia stratia záujem, že v postoji úprimného záujmu o svet nás ostane hŕstka. Myslím si, že takéto “postarám sa o svoje” nás nepriamo, ale predsa postupne vyprázdni, prehĺbi narastajúcu osamelosť v spoločnosti a zvýši nedôveru voči sebe navzájom.

Tento list píšem všetkým tým, ktorí to majú podobne. Ktorí nechcú a viac nemôžu ignorovať stupňujúcu sa beztrestnosť zachvacujúcu medzinárodnú politiku (áno, pôsobí už roky, niekomu pohár pretiekol dávno, iným len nedávno, no je to nepodstatné). Píšem aj tým, ktorí sa každý deň márne snažia započuť v médiách hlas rozumu a kontextuálneho pochopenia, no namiesto toho odovšadiaľ počuť naratív ignorujúci príčiny, vidiaci len posledný článok reťaze. Propagandu, ktorú dokonca nemožno verejne spochybniť bez rizika, že vás vlastní priatelia označia za “proruských trollov” či “nevzdelancov” či dokonca “dezolátov.” Naše vzdelanostné “elity” buď mlčia, alebo opakovane a bez hlbšej reflexie recitujú nekriticky prijaté závery, ktorým čoraz viac ľudí neverí – alebo aspoň podvedome cíti, že v nich niečo jednoducho nesedí. Prečo je také ťažké to povedať nahlas?

Veľký príbeh, že Západ je garantom slobody, že jeho vojny sú humanitárne, že médiám a inštitúciám možno dôverovať, sa rozpadá. A strach z toho, čo to znamená, mnohým nedovolí to prijať. No z našej zdanlivej bezmocnosti predsa len niečo môžeme: zaplniť to ticho. Rozprávať sa o tom, čo v tom, čo čítame a sledujeme, jednoducho nesedí. O tom, ako byť dospelými ľuďmi s vlastnou víziou a hodnotami – a nespadnúť do rezignácie a bezmocnosti dieťaťa v rukách mocibažných “rodičov.”

Žiadna vojna by nevznikla bez rozšírenia lží. A tak, tam, kde urgentne potrebujeme vniesť jasnosť, vyjadrime náš nesúhlas. Spravme to však rešpektujúco a pokorne si položme otázku - mám naozaj prehľad o pozícii strán, ktoré kritizujem? Poznám históriu a širší kontext? Sledujem dostatočne rozmanité spektrum názorov? Nie je hanbou priznať, že nie – a ostať otvorený zmene názoru, keď na druhej strane stojí človek, ktorého hodnotové nastavenie mi v iných veciach dáva zmysel. Uvedomme si, že polarizácia spoločnosti a informačná vojna je nástrojom všetkých politických hráčov – každý jeden z nás je potenciálnou obeťou pokrivených informácií. Nebojme sa teda stáť v neistote a hmle protichodných informácií a nesnažme sa za každú cenu rýchlo pridať k nejakému táboru, lebo to pôsobí bezpečnejšie. Najbezpečnejšie je tam, kde som sám k sebe pravdivý - a hoci je v tom sakra ťažké stáť, skúsme si uvedomiť, že omnoho dôležitejšie ako mať pravdu je byť človekom, na ktorého viem byť hrdá. Človekom, ktorým by som chcela, aby sa stali moje deti.

Zároveň - rozprávajme sa, aspoň tam, kde to má zmysel. Náš informačný dosah je malý, no verejná mienka je pre politikov stále rozhodujúca, aspoň v EÚ. Rozprávajme sa o Iráne, o Epsteinových spisoch, o pokrytectve lídrov v EÚ aj na Slovensku (nielen v Smere alebo PS). Ukazujme, že vieme, že nás sledujú a čakajú na našu odozvu. Starajme sa o to, čo je v našich silách, aby kvalita našej reakcie nedovoľovala politikom nás jednoducho polarizovať a vyostrovať naše emócie v prospech vojny. A za každých okolností ich tlačme do diplomatických riešení.

Áno, ja veľa nezmôžem, ale keďže my spolu áno, musím začať od mňa.

Čo sa stalo a prečo nám to nikto riadne nepovie

Spojené štáty a Izrael podnikli 28. februára vojenský útok na Irán – v čase prebiehajúcich mierových rokovaní, ktoré sprostredkovával ománsky minister zahraničia a ktoré obe strany označovali za sľubné. Medzinárodné právo je v tejto veci jasné: útok bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN a bez bezprostrednej preukázateľnej hrozby je porušením Charty OSN. Generálny tajomník OSN to tak aj pomenoval – čo väčšina európskych médií prešla takmer bez povšimnutia. Human Rights Watch zdokumentoval útok na základnú školu v južnom Iráne, pri ktorom zahynuli desiatky civilistov vrátane detí, a označil ho za vojnový zločin. Celkový počet obetí v Iráne už prekročil tisícpäťsto. Komu potom slúžia médiá, ktoré o tom mlčia?

Iránske odvetné údery mierili na americké vojenské základne v krajinách Perzského zálivu - presne na tú infraštruktúru, z ktorej bol útok vedený. Napriek tomu západní lídri odsudzujú práve tieto odvetné kroky a vyzývajú Irán, aby “prestal útočiť na spojencov.” Je to rétorika, ktorá v tichosti predpokladá, že napadnutá krajina nemá právo sa brániť. Mnohí dokonca otvorene kladú vinu Teheránu (napr. prezident Macron) alebo tvrdia, že by Irán nemal byť chránený medzinárodným právom (napr. kancelár Merz). Zároveň ten istý Carney, ktorý ešte v januári v Davose hovoril o multilateralizme a odolnosti malých krajín voči tlaku veľmocí, útok na Irán otvorene podporil. Čo je však úplne zarážajúce, že včera sme sa prebudili do situácie, keď Bezpečnostná rada OSN odsúdila Irán za odvetné údery voči krajinám, z ktorých bol napadnutý – a súčasne odmietla rezolúciu vyzývajúcu všetky strany k zastaveniu bojov. Bez jediného slova o agresoroch. A to všetko napriek tomu, že Irán opakovane vyzýval na mierové rokovania, v roku 2015 podpísal dohodu JCPOA a dodržiaval ju - až kým ju Trump v roku 2018 jednostranne roztrhal. Pýtam sa: ak je skutočným cieľom zabrániť jadrovej zbrani - prečo bol útok vedený práve v čase, keď rokovania napredovali?

Kde je rovnaký meter?

Toto nie je otázka sympatie k iránskemu režimu. Je to otázka konzistentnosti - a tá je jednoduchým testom integrity. Tí istí predstavitelia, ktorí dnes mlčia alebo dokonca útok podporujú, sú tí, čo roky hovorili o medzinárodnom práve, o ochrane civilistov, o multilateralizme. Toto sú morálne autority, ktoré majú právo, vždy keď sa im to hodí, vtrhnúť do cudzej krajiny a zabíjať civilistov vrátane detí? Autority, ktoré desaťročia v rozpore s medzinárodným právom podporujú štátne prevraty (Irán 1953, Čile 1973, Honduras 2009), ničia ekonomiku, životy a budúcnosť celých krajín (Irak, Sýria, Líbya, Afganistan, Vietnam), unášajú demokraticky zvolených prezidentov (Venezuela), hrozia anexiou (Grónsko) a dlhodobo financujú a kryjú okupačnú politiku, ktorá sa podľa medzinárodného súdneho dvora kvalifikuje ako genocída (Gaza)? A my im ideme znovu prehltnúť rétoriku pod hlavičkou “preventívneho útoku” či šírenia “slobody a demokracie”? Ako môžu byť toto tí, ktorých celý západný svet počúva, kryje ich a pritakáva im - aj za cenu, že tým Európa nielenže porušuje medzinárodné právo, ale priamo poškodzuje vlastné záujmy: energetickú bezpečnosť, obchodné vzťahy a akúkoľvek zvyšnú geopolitickú dôveryhodnosť?

Prečo ich neodsudzujeme rovnako jasne, ako sme odsúdili Rusko za napadnutie Ukrajiny? Ak je porušenie medzinárodného práva problém, musí ním byť vždy - nie len vtedy, keď sa to hodí. USA a Izrael sú v tomto konflikte agresormi, ktorých vojensko-priemyselný komplex desaťročia rozvracia svet pod hlavičkou šírenia demokracie a medzinárodného mieru. Klamú, obmedzujú šírenie pravdy, manipulujú verejnú mienku - a tieto imperialistické chúťky viac nebudeme tolerovať.

Pár slov Iránčanom

Na záver sa mi žiada povedať Iránčanom - áno, Západ vám rozvracia krajinu, dlhodobo vás ekonomicky škrtí a bráni vám dosiahnuť životnú úroveň, ktorú by ste pri vašich zdrojoch a infraštruktúre mohli mať už dávno. Áno, Západ sa tvári ako váš starší, morálnejší brat - v príkrom rozpore s tým, čo odhaľujú WikiLeaks či Epsteinove spisy, a v príkrom rozpore s tým, ako pristupujeme k tým, ktorí túto pravdu odhaľujú. Ale prosím, nezabúdajte - tak ako vy ste neboli tvorcami režimu vo vašej krajine, ani my nie sme tvorcami rozhodnutí, ktorými nás naši vládni predstavitelia “reprezentujú.” Všetci sme ľudia s rodinami, milovníci prírody, umenia, smiechu a života. Nie sú mi ľahostajné vaše životy a vaše utrpenie a podporujem vaše zvrchované právo riadiť si vašu krajinu podľa vlastného uváženia. Napriek všetkému, čo počúvam z médií, nezabúdam, že sme všetci predovšetkým ĽUDIA. A nezabúdam, že niet v živote vyššieho cieľa, ako starať sa o tento potenciál, ktorý nás všetkých spája - stávať sa čoraz viac Človekom s veľkým “Č.”

potrebujem to povedať nahlas. Nie preto, aby som vás presvedčil. Ale preto, že tu patrím.

Patrím sem rovnako ako Ty. Mám hlas. A tým hlasom sa Ťa môžem dotknúť — nie silou, nie hnevom, ale jemne, s rešpektom, s dôverou, s otvoreným srdcom.

Nechcem vojnu.

Nechcem, aby človek zabíjal človeka. Nechcem, aby bol niekto, kto patrí na túto zem rovnako ako my, zabitý rukou iného človeka. Už nie.

Vieme sa rozprávať. Vieme počúvať. Vieme povedať, čo naozaj potrebujeme. Vieme hľadať cestu bez násilia. Vieme si dať lásku. Vieme si dať dôstojnosť. Vieme si dať hojnosť.

A áno — aj ja mám strach.

Bojím sa, že zostanem sám. Bojím sa, že budem zbytočný. Bojím sa, že v očiach tých, ktorých milujem, zhasne láska ku mne. Poznám tento strach. Ale napriek nemu mám nádej. Lebo cítim, viem, že existuje aj iná cesta.

Neviem presne, prečo sa Izrael a USA rozhodli zabíjať ľudí v Iráne. A úprimne — aj keby som to vedel, pýtam sa: môže byť vôbec nejaký dôvod dosť veľký na to, aby ospravedlnil násilie, smrť a ničenie?

Ja hovorím: nie.

Nesúhlasím s tým. Nie je to správne.

Pýtam sa: kto je dnes človek?

Človek, ktorý stále verí, že musí mať moc, peniaze a pravdu, aby si zaslúžil miesto medzi ostatnými? Človek, ktorý sa bojí tak veľmi, až začne ničiť? Človek, ktorý si zamieňa silu za nadradenosť?

Aj ja poznám túto pascu. Aj ja som veril, že si musím svoje miesto zaslúžiť. Ale pravda je iná.

Ja sem patrím od chvíle, keď mi moja mama dala život. A ty tiež. A každý človek na tejto zemi tiež.

Nikto si nemusí zaslúžiť právo existovať.

Nikto si nemusí zaslúžiť dôstojnosť.

Nikto si nemusí zaslúžiť život.

Tento svet nie je majetok silnejších. Tento svet je náš.

Máme dosť jedla, aby nikto nehladoval. Máme dosť možností, aby nikto nemusel žiť bez strechy nad hlavou. Máme dosť ľudskosti na to, aby sa nikto nemusel cítiť opustený. A predsa stále žijeme, akoby išlo iba o prežitie. Akoby sme sa navzájom museli poraziť, aby sme obstáli.

Koľko bolesti sme si už spôsobili.

Koľko hnevu v sebe nosíme.

Koľko neodpusteného v nás ešte kričí.

A predsa viem, že uvoľnenie existuje.

Keď skloním hlavu a položím ju do lona milovaného človeka, cítim pokoj. Vo svojej zraniteľnosti nie som slabý. Som prijatý. Som milovaný. Plačem. Prijímam. Odpúšťam.

A preto sa pýtam znovu:

Má Izrael a USA právo súdiť?

Majú právo tvrdiť, že sú lepší než Irán?

Majú právo vnucovať inému národu svoju vôľu, svoju pravdu, svoj poriadok?

Ja hovorím: nie.

Nie sme lepší. Nikto z nás nie je taký čistý, aby mohol zabíjať v mene dobra.

Chcem byť dobrý človek. Myslím si, že ním som. Ale to mi nestačí. Chcem poznať pravdu o sebe. Chcem sa prestať skrývať za pekné predstavy. Chcem vedieť, kde klamem druhým — a kde klamem sebe.

Lebo áno, aj to som spoznal:

človek si vie klamať tak presvedčivo, až tomu sám uverí.

A možno práve preto je tak dôležité vrátiť sa k starej výzve:

**Spoznaj sám seba.**

To nie je slabosť. To je odvaha.

A ja verím, že aj štáty, aj mocnosti, aj vlády klamú o svojich zámeroch. Verím, že často nehovoria o mieri, ale o moci. Nie o bezpečí, ale o kontrole. Nie o spravodlivosti, ale o zisku.

A práve preto im nesmieme tlieskať, keď zabíjajú.

Nesmieme nazývať násilie nevyhnutnosťou.

Rozum vie všetko ospravedlniť. Vie počítať a plánovať, presúvať hranice dobra tak dlho, až sa zlo začne tváriť rozumne.

Ale našťastie máme ešte srdce.

A srdce vie to, čo rozum často zabúda:

že skutočné bezpečie nevyrastá zo strachu.

Nevyrastá zo zbraní.

Nevyrastá z vysokých plotov, alarmov a peňazí.

Skutočné bezpečie vyrastá zo vzťahov.

Z dôvery.

Z lásky.

Z rozhovoru.

Z načúvania.

Zo spolupráce.

Z odvahy byť človekom medzi ľuďmi.

Táto cesta nie je ľahká. Ani pohodlná. A nie je vyšľapaná.

Ale ak sa ňou nevydáme, zostane nám iba osamelosť a prežitie. Zostane nám iba obrana pred svetom. Zostane nám iba život, v ktorom každý chráni seba pred každým.

Ja takto žiť nechcem.

Preto to hovorím nahlas:

Nechcem vojnu.

Nechcem zabíjanie.

Nechcem, aby moc rozhodovala o hodnote ľudského života.

Chcem pravdu.

Chcem ľudskosť.

Chcem svet, v ktorom si nemusíme zaslúžiť právo byť tu.

A verím Ti, že aj Ty túžiš po dobre a hľadáš vlastnú cestu ako ho dosiahnúť. A nemusím súhlasiť ako to robiš, proste Ti verím. A budem ťa počúvať

Na blízkom východe sa rozhorela ďalšia vojna a niečo mi hovorí, že táto nebude len jednou z ďalších, ale že táto bude väčšia, možno svetová.

Trump robí podobnú strategickú chybu ako spravil Putin pred 4 rokmi. Obaja si museli byť vedomí, že veľká vojna hrozí, ale že im sa podarí rýchle víťazstvo, pretože nato mali precedens (Krym, Venezuela) a tak tento krok podstúpili. Podcenili jednak mobilizáciu obyvateľstva, jednak asi aj podporu zo zahraničia. Toto prirovnanie platí samozrejme len na povrchu, ale je neprehliadnuteľné.

Sú tu aj rozdiely. Putin bol vyprovokovaný ponižovaním Ruskej hrdosti - ignoráciou ruských bezpečnostných požiadaviek, zatiaľčo Trumpovi Izrealci pohrozili, že na Irán zaútočia aj sami a že všetky americké základne to aj tak v Iránskej odvete schytajú, pretože sú z dlhodobého hľadiska obe krajiny proti-Iránske. Trump by vyzeral ako slaboch, ktorý sa nechal zbombardovať a to je pre neho neprípustné, on je predsa suverén. Vyzerá to tak, že skutočnú suverenitu nemá ani tá najväčšia vojenská veľmoc na svete. Netanjahu vie ako hrať so šachovými figúrkami - aj s kráľom. A je tu ešte jeden rozdiel. Putin mal aj plán B, C a D a bol na všetky dlhodobo pripravený, Trumpovi horia vlasy a pobehuje ako bezhlavé kurča po dvore.

Pokladám si otázku prečo, keď chce niekto dosiahnuť “mier” nejakou síce násilnou, ale rýchlou cestou, sa väčšinou roztočí špirála násilia a neostane pri prvej facke. Mnohí by povedali, že mierová facka ani neexistuje, všeličo sa za to vydáva aj keď je to v skutočnosti snaha o chaos a nadvládu. Možno tie facky rozdávajú aj dostávajú tí nesprávni ľudia. Keď ju totiž dostane nevinný, tak jeho túžba po spravodlivosti často vedie k ďalšej a tá zasa k ďalšej. Túžbu po náprave postupne vystrieda krvilačnosť, kedy “my” sme vždy tí nevinní a “oni” tí vinní, zatiaľ čo pôvodcovia tohto zla si v kútiku mydlia ruky. A pritom sú jediní, kto by si jedno zaucho naozaj zaslúžili.

Ale nechcem teraz rozdávať nikomu facky, svetu by prospelo keby sa omnoho menej fackovalo, viac sa odpúšťalo a hľadali sa príčiny, prečo vôbec chceme niekomu vládnuť a niekoho biť?! Propaganda je tak široká a indoktrinácia tak hlboká, že ich dostávame takpovediac s materským mliekom. Nikto nemôže tvrdiť, že je voči nej absolútne imúnny, imunitu si musíme budovať sami a preto hľaďme s pochopením na ľudí, ktorí tejto chorobe podľahnú a ani o tom nevedia. Ak si im aj podá horký liek pravdy, dajme im aj za lyžicu medu súcitu, tak možno liek neodmietnu, vyliečia sa a nabudúce si budú dávať väčší pozor.

Preto odsudzujem túto vojnu a nechcem jej nijako pomáhať, ale toto zlo je tu na to, aby nás zobudilo zo sladkého spánku ľahostajnosti. Genocída v Gaze a škandál okolo Epsteina ukazujú akí ľudia stoja za týmto útokom a aj, že ich ciele nebudú ani šľachetné, ani priznané. Možno sa zdá byť vzdialená, jej rakety k nám nedoletia, ale propaganda a klamstvá, ktoré budú tejto vojne dláždiť cestu, nám budú osvecovať tváre od rána do večera. Istotne neostane len pri tom, túto vojnu pocítime aj na vlastnej koži, ale toto je to pole na ktorom môžeme tieto vojnotvorné sily zastaviť aj my bežní smrteľníci.

Ja za seba chcem prispieť mierotvornej sile, ktorá bude tomuto zlu brániť. Pravdou, pochopením, súcitom a jasným odkazom, že tomuto pomáhať nechcem a nebudem. Pridajte sa k nám a napíšte aj vy zopár slov mieru, každé z nich bude brániť slovám vojny.

Vojna. Ďalšia.

Prednedávnom sme sa prebudili do novej krutej reality. Kričalo v nás, že niečo treba povedať, urobiť. Lenže čo? V našej pozícii…

Tak sme sa stretli - Barbora, Tomáš a Martin - a len sme sa rozprávali. S celým repertoárom emócií. Zistili sme, že v tom nie sme sami a uvedomili sme si, že nestačí len pomenovať čo cítime, ale dôležité je aj to, aký postoj zaujmeme a po čom voláme - MIER.

Z tohto vznikol tento náš nápad - Slová mieru. Nie ako konečná odpoveď. Nie ako návod pre všetkých. Ale ako jedna z ciest. Pretože ticho teraz nevidíme ako možnosť a čakať slová mieru od našich médií a politikov budeme darmo.

A tak pozývame aj Teba podeliť sa so svojimi slovami mieru. Čo v tebe vojna vyvolala? Akú vidíš ty cestu k mieru? Ak si ich v srdci nosíš, vyslov ich a podeľ sa s nami aj so svetom. Vlastnými slovami, hoc len jednou vetou.

Ukážme samým sebe, ukážme si navzájom a ukážme našim politikom, že my veríme predovšetkým mieru a nie sme v tom sami.

Svoje príspevky môžete pridávať do facebookovej skupiny Slová mieru

Ďakujeme za vaše slová mieru. Spolu nie sme neviditeľní.