Reportáž z akcie Solidarita s Venezuelou a úvaha o mieri
Prečo nám politické strany mier nikdy nedajú?
Sľúbil som reportáž z mierovej demonštrácie Solidarita s Venezuelou. Akcia sa začala načas a trvala asi hodinu. Napriek slušnému mrazu tam bolo odhadom možno 200 ľudí. Organizovalo ju združenie Zjednotení za mier, ktoré založil a vedie Eduard Chmelár. Ten demonštráciu otváral a predniesol úvodnú reč, v ktorej odsúdil útok Spojených štátov ako nelegálny a imperiálny krok. Nasledovala veľvyslankyňa Venezuely, ktorej prejav bol tlmočený. Rečnili ešte Ľuboš Blaha, Judita Laššáková, Branislav Fábry a Artur Bekmatov.
Pozvané boli všetky parlamentné strany, ale prišli len zástupcovia Smeru. Zdá sa, že za mier asi nie sú zjednotení všetci. Chlemár prezradil, že ostatné strany to vraj vnímajú ako Smerácky projekt. Asi preto, lebo Chmelár robil Ficovi poradcu a to ho v ich očiach automaticky diskredituje. Smer takto zbiera body u mierumilovných ľudí, lebo môžu legitímne tvrdiť, že sú jediný, kto stojí o mier.
Priznám sa, že mi je z politických strán zle. Aj z tých ktoré za mier nedokážu nič spraviť a aj z tých, ktoré sa z toho snažia ťažiť politické body. Narastá vo mne hnev a tým aj chuť po radikálnych zmenách. Celý systém politických strán a volieb je chorý. Výhovorka, že nič lepšie neexistuje je absurdná a iba nás zabetónuje na mieste. Toto nie je len problém Slovenska, toto je problém celého západného sveta. Čína si to vyriešila po svojom a ja vážne začínam uvažovať, či to náhodou nemajú lepšie. Keď sa pozriem ako to tam funguje, tak sú niektoré výhody nepopierateľné, ale zároveň ma tá totalitná kontrola desí. Taká mašina, keď sa raz rozhodne ísť do vojny, tak mieroví aktivisti si nekúpia ani rožok. Stále je lepšie byť mierovým disidentom na Západe ako na Východe, škoda len, že aj v tomto sa im chcú vyrovnať alebo ich predbehnúť.
Odkiaľ príde tá revolučná myšlienka? Alebo je tu už niekde medzi nami? Kto ju má?
Ja viem, sú to len samé otázky a žiadne odpovede, ale je stále lepšie mať otázky, ako nesprávne odpovede.