Už týždne cítim samotu a beznádej – v kontexte Epsteina, vojny v Iráne, znepokojivého vývoja umelej inteligencie. Apatia väčšiny spoločnosti voči narastajúcim absurditám tohto sveta však spoľahlivo rastie a aj tento najnovší konflikt je mnohými vnímaný ako “ďalší” v poradí. Netuším, čo človek v mojom kontexte môže spraviť, ale zároveň možnosť “nič” mi čoraz viac neprichádzala do úvahy. V piatok večer pred začiatkom bombardovania Iránu som sa zrútila. Na druhý deň som sa stretla s Martinom a Tomášom a rozhodli sme sa urobiť aspoň niečo. Pre vás všetkých, ktorí to máte podobne. Lebo najhoršie na tom, čo sa posledné týždne deje, je to ticho – a to, že počuť iba tých, ktorých postoj nás ešte viac znepokojí a neprinesie tak zúfalo hľadanú vieru v to, že predsa len žijeme vo svete, kde ľudia nemyslia len hlavou, ale celým telom, ktorému predsedá srdce.
Nedávno mi napísal kamarát, že “utrpenia vo svete je toľko, že až vlastne nemá zmysel nad nejakým konkrétnym sa trápiť.” Chcel ma asi upokojiť. V skutočnosti pomenoval jeden z mojich najväčších strachov – že ľudia stratia záujem, že v postoji úprimného záujmu o svet nás ostane hŕstka. Myslím si, že takéto “postarám sa o svoje” nás nepriamo, ale predsa postupne vyprázdni, prehĺbi narastajúcu osamelosť v spoločnosti a zvýši nedôveru voči sebe navzájom.
Tento list píšem všetkým tým, ktorí to majú podobne. Ktorí nechcú a viac nemôžu ignorovať stupňujúcu sa beztrestnosť zachvacujúcu medzinárodnú politiku (áno, pôsobí už roky, niekomu pohár pretiekol dávno, iným len nedávno, no je to nepodstatné). Píšem aj tým, ktorí sa každý deň márne snažia započuť v médiách hlas rozumu a kontextuálneho pochopenia, no namiesto toho odovšadiaľ počuť naratív ignorujúci príčiny, vidiaci len posledný článok reťaze. Propagandu, ktorú dokonca nemožno verejne spochybniť bez rizika, že vás vlastní priatelia označia za “proruských trollov” či “nevzdelancov” či dokonca “dezolátov.” Naše vzdelanostné “elity” buď mlčia, alebo opakovane a bez hlbšej reflexie recitujú nekriticky prijaté závery, ktorým čoraz viac ľudí neverí – alebo aspoň podvedome cíti, že v nich niečo jednoducho nesedí. Prečo je také ťažké to povedať nahlas?
Veľký príbeh, že Západ je garantom slobody, že jeho vojny sú humanitárne, že médiám a inštitúciám možno dôverovať, sa rozpadá. A strach z toho, čo to znamená, mnohým nedovolí to prijať. No z našej zdanlivej bezmocnosti predsa len niečo môžeme: zaplniť to ticho. Rozprávať sa o tom, čo v tom, čo čítame a sledujeme, jednoducho nesedí. O tom, ako byť dospelými ľuďmi s vlastnou víziou a hodnotami – a nespadnúť do rezignácie a bezmocnosti dieťaťa v rukách mocibažných “rodičov.”
Žiadna vojna by nevznikla bez rozšírenia lží. A tak, tam, kde urgentne potrebujeme vniesť jasnosť, vyjadrime náš nesúhlas. Spravme to však rešpektujúco a pokorne si položme otázku - mám naozaj prehľad o pozícii strán, ktoré kritizujem? Poznám históriu a širší kontext? Sledujem dostatočne rozmanité spektrum názorov? Nie je hanbou priznať, že nie – a ostať otvorený zmene názoru, keď na druhej strane stojí človek, ktorého hodnotové nastavenie mi v iných veciach dáva zmysel. Uvedomme si, že polarizácia spoločnosti a informačná vojna je nástrojom všetkých politických hráčov – každý jeden z nás je potenciálnou obeťou pokrivených informácií. Nebojme sa teda stáť v neistote a hmle protichodných informácií a nesnažme sa za každú cenu rýchlo pridať k nejakému táboru, lebo to pôsobí bezpečnejšie. Najbezpečnejšie je tam, kde som sám k sebe pravdivý - a hoci je v tom sakra ťažké stáť, skúsme si uvedomiť, že omnoho dôležitejšie ako mať pravdu je byť človekom, na ktorého viem byť hrdá. Človekom, ktorým by som chcela, aby sa stali moje deti.
Zároveň - rozprávajme sa, aspoň tam, kde to má zmysel. Náš informačný dosah je malý, no verejná mienka je pre politikov stále rozhodujúca, aspoň v EÚ. Rozprávajme sa o Iráne, o Epsteinových spisoch, o pokrytectve lídrov v EÚ aj na Slovensku (nielen v Smere alebo PS). Ukazujme, že vieme, že nás sledujú a čakajú na našu odozvu. Starajme sa o to, čo je v našich silách, aby kvalita našej reakcie nedovoľovala politikom nás jednoducho polarizovať a vyostrovať naše emócie v prospech vojny. A za každých okolností ich tlačme do diplomatických riešení.
Áno, ja veľa nezmôžem, ale keďže my spolu áno, musím začať od mňa.
Čo sa stalo a prečo nám to nikto riadne nepovie
Spojené štáty a Izrael podnikli 28. februára vojenský útok na Irán – v čase prebiehajúcich mierových rokovaní, ktoré sprostredkovával ománsky minister zahraničia a ktoré obe strany označovali za sľubné. Medzinárodné právo je v tejto veci jasné: útok bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN a bez bezprostrednej preukázateľnej hrozby je porušením Charty OSN. Generálny tajomník OSN to tak aj pomenoval – čo väčšina európskych médií prešla takmer bez povšimnutia. Human Rights Watch zdokumentoval útok na základnú školu v južnom Iráne, pri ktorom zahynuli desiatky civilistov vrátane detí, a označil ho za vojnový zločin. Celkový počet obetí v Iráne už prekročil tisícpäťsto. Komu potom slúžia médiá, ktoré o tom mlčia?
Iránske odvetné údery mierili na americké vojenské základne v krajinách Perzského zálivu - presne na tú infraštruktúru, z ktorej bol útok vedený. Napriek tomu západní lídri odsudzujú práve tieto odvetné kroky a vyzývajú Irán, aby “prestal útočiť na spojencov.” Je to rétorika, ktorá v tichosti predpokladá, že napadnutá krajina nemá právo sa brániť. Mnohí dokonca otvorene kladú vinu Teheránu (napr. prezident Macron) alebo tvrdia, že by Irán nemal byť chránený medzinárodným právom (napr. kancelár Merz). Zároveň ten istý Carney, ktorý ešte v januári v Davose hovoril o multilateralizme a odolnosti malých krajín voči tlaku veľmocí, útok na Irán otvorene podporil. Čo je však úplne zarážajúce, že včera sme sa prebudili do situácie, keď Bezpečnostná rada OSN odsúdila Irán za odvetné údery voči krajinám, z ktorých bol napadnutý – a súčasne odmietla rezolúciu vyzývajúcu všetky strany k zastaveniu bojov. Bez jediného slova o agresoroch. A to všetko napriek tomu, že Irán opakovane vyzýval na mierové rokovania, v roku 2015 podpísal dohodu JCPOA a dodržiaval ju - až kým ju Trump v roku 2018 jednostranne roztrhal. Pýtam sa: ak je skutočným cieľom zabrániť jadrovej zbrani - prečo bol útok vedený práve v čase, keď rokovania napredovali?
Kde je rovnaký meter?
Toto nie je otázka sympatie k iránskemu režimu. Je to otázka konzistentnosti - a tá je jednoduchým testom integrity. Tí istí predstavitelia, ktorí dnes mlčia alebo dokonca útok podporujú, sú tí, čo roky hovorili o medzinárodnom práve, o ochrane civilistov, o multilateralizme. Toto sú morálne autority, ktoré majú právo, vždy keď sa im to hodí, vtrhnúť do cudzej krajiny a zabíjať civilistov vrátane detí? Autority, ktoré desaťročia v rozpore s medzinárodným právom podporujú štátne prevraty (Irán 1953, Čile 1973, Honduras 2009), ničia ekonomiku, životy a budúcnosť celých krajín (Irak, Sýria, Líbya, Afganistan, Vietnam), unášajú demokraticky zvolených prezidentov (Venezuela), hrozia anexiou (Grónsko) a dlhodobo financujú a kryjú okupačnú politiku, ktorá sa podľa medzinárodného súdneho dvora kvalifikuje ako genocída (Gaza)? A my im ideme znovu prehltnúť rétoriku pod hlavičkou “preventívneho útoku” či šírenia “slobody a demokracie”? Ako môžu byť toto tí, ktorých celý západný svet počúva, kryje ich a pritakáva im - aj za cenu, že tým Európa nielenže porušuje medzinárodné právo, ale priamo poškodzuje vlastné záujmy: energetickú bezpečnosť, obchodné vzťahy a akúkoľvek zvyšnú geopolitickú dôveryhodnosť?
Prečo ich neodsudzujeme rovnako jasne, ako sme odsúdili Rusko za napadnutie Ukrajiny? Ak je porušenie medzinárodného práva problém, musí ním byť vždy - nie len vtedy, keď sa to hodí. USA a Izrael sú v tomto konflikte agresormi, ktorých vojensko-priemyselný komplex desaťročia rozvracia svet pod hlavičkou šírenia demokracie a medzinárodného mieru. Klamú, obmedzujú šírenie pravdy, manipulujú verejnú mienku - a tieto imperialistické chúťky viac nebudeme tolerovať.
Pár slov Iránčanom
Na záver sa mi žiada povedať Iránčanom - áno, Západ vám rozvracia krajinu, dlhodobo vás ekonomicky škrtí a bráni vám dosiahnuť životnú úroveň, ktorú by ste pri vašich zdrojoch a infraštruktúre mohli mať už dávno. Áno, Západ sa tvári ako váš starší, morálnejší brat - v príkrom rozpore s tým, čo odhaľujú WikiLeaks či Epsteinove spisy, a v príkrom rozpore s tým, ako pristupujeme k tým, ktorí túto pravdu odhaľujú. Ale prosím, nezabúdajte - tak ako vy ste neboli tvorcami režimu vo vašej krajine, ani my nie sme tvorcami rozhodnutí, ktorými nás naši vládni predstavitelia “reprezentujú.” Všetci sme ľudia s rodinami, milovníci prírody, umenia, smiechu a života. Nie sú mi ľahostajné vaše životy a vaše utrpenie a podporujem vaše zvrchované právo riadiť si vašu krajinu podľa vlastného uváženia. Napriek všetkému, čo počúvam z médií, nezabúdam, že sme všetci predovšetkým ĽUDIA. A nezabúdam, že niet v živote vyššieho cieľa, ako starať sa o tento potenciál, ktorý nás všetkých spája - stávať sa čoraz viac Človekom s veľkým “Č.”
 | A guest post by
|