Priatelia,
potrebujem to povedať nahlas. Nie preto, aby som vás presvedčil. Ale preto, že tu patrím.
Patrím sem rovnako ako Ty. Mám hlas. A tým hlasom sa Ťa môžem dotknúť — nie silou, nie hnevom, ale jemne, s rešpektom, s dôverou, s otvoreným srdcom.
Nechcem vojnu.
Nechcem, aby človek zabíjal človeka. Nechcem, aby bol niekto, kto patrí na túto zem rovnako ako my, zabitý rukou iného človeka. Už nie.
Vieme sa rozprávať. Vieme počúvať. Vieme povedať, čo naozaj potrebujeme. Vieme hľadať cestu bez násilia. Vieme si dať lásku. Vieme si dať dôstojnosť. Vieme si dať hojnosť.
A áno — aj ja mám strach.
Bojím sa, že zostanem sám. Bojím sa, že budem zbytočný. Bojím sa, že v očiach tých, ktorých milujem, zhasne láska ku mne. Poznám tento strach. Ale napriek nemu mám nádej. Lebo cítim, viem, že existuje aj iná cesta.
Neviem presne, prečo sa Izrael a USA rozhodli zabíjať ľudí v Iráne. A úprimne — aj keby som to vedel, pýtam sa: môže byť vôbec nejaký dôvod dosť veľký na to, aby ospravedlnil násilie, smrť a ničenie?
Ja hovorím: nie.
Nesúhlasím s tým. Nie je to správne.
Pýtam sa: kto je dnes človek?
Človek, ktorý stále verí, že musí mať moc, peniaze a pravdu, aby si zaslúžil miesto medzi ostatnými? Človek, ktorý sa bojí tak veľmi, až začne ničiť? Človek, ktorý si zamieňa silu za nadradenosť?
Aj ja poznám túto pascu. Aj ja som veril, že si musím svoje miesto zaslúžiť. Ale pravda je iná.
Ja sem patrím od chvíle, keď mi moja mama dala život. A ty tiež. A každý človek na tejto zemi tiež.
Nikto si nemusí zaslúžiť právo existovať.
Nikto si nemusí zaslúžiť dôstojnosť.
Nikto si nemusí zaslúžiť život.
Tento svet nie je majetok silnejších. Tento svet je náš.
Máme dosť jedla, aby nikto nehladoval. Máme dosť možností, aby nikto nemusel žiť bez strechy nad hlavou. Máme dosť ľudskosti na to, aby sa nikto nemusel cítiť opustený. A predsa stále žijeme, akoby išlo iba o prežitie. Akoby sme sa navzájom museli poraziť, aby sme obstáli.
Koľko bolesti sme si už spôsobili.
Koľko hnevu v sebe nosíme.
Koľko neodpusteného v nás ešte kričí.
A predsa viem, že uvoľnenie existuje.
Keď skloním hlavu a položím ju do lona milovaného človeka, cítim pokoj. Vo svojej zraniteľnosti nie som slabý. Som prijatý. Som milovaný. Plačem. Prijímam. Odpúšťam.
A preto sa pýtam znovu:
Má Izrael a USA právo súdiť?
Majú právo tvrdiť, že sú lepší než Irán?
Majú právo vnucovať inému národu svoju vôľu, svoju pravdu, svoj poriadok?
Ja hovorím: nie.
Nie sme lepší. Nikto z nás nie je taký čistý, aby mohol zabíjať v mene dobra.
Chcem byť dobrý človek. Myslím si, že ním som. Ale to mi nestačí. Chcem poznať pravdu o sebe. Chcem sa prestať skrývať za pekné predstavy. Chcem vedieť, kde klamem druhým — a kde klamem sebe.
Lebo áno, aj to som spoznal:
človek si vie klamať tak presvedčivo, až tomu sám uverí.
A možno práve preto je tak dôležité vrátiť sa k starej výzve:
**Spoznaj sám seba.**
To nie je slabosť. To je odvaha.
A ja verím, že aj štáty, aj mocnosti, aj vlády klamú o svojich zámeroch. Verím, že často nehovoria o mieri, ale o moci. Nie o bezpečí, ale o kontrole. Nie o spravodlivosti, ale o zisku.
A práve preto im nesmieme tlieskať, keď zabíjajú.
Nesmieme nazývať násilie nevyhnutnosťou.
Rozum vie všetko ospravedlniť. Vie počítať a plánovať, presúvať hranice dobra tak dlho, až sa zlo začne tváriť rozumne.
Ale našťastie máme ešte srdce.
A srdce vie to, čo rozum často zabúda:
že skutočné bezpečie nevyrastá zo strachu.
Nevyrastá zo zbraní.
Nevyrastá z vysokých plotov, alarmov a peňazí.
Skutočné bezpečie vyrastá zo vzťahov.
Z dôvery.
Z lásky.
Z rozhovoru.
Z načúvania.
Zo spolupráce.
Z odvahy byť človekom medzi ľuďmi.
Táto cesta nie je ľahká. Ani pohodlná. A nie je vyšľapaná.
Ale ak sa ňou nevydáme, zostane nám iba osamelosť a prežitie. Zostane nám iba obrana pred svetom. Zostane nám iba život, v ktorom každý chráni seba pred každým.
Ja takto žiť nechcem.
Preto to hovorím nahlas:
Nechcem vojnu.
Nechcem zabíjanie.
Nechcem, aby moc rozhodovala o hodnote ľudského života.
Chcem pravdu.
Chcem ľudskosť.
Chcem svet, v ktorom si nemusíme zaslúžiť právo byť tu.
A verím Ti, že aj Ty túžiš po dobre a hľadáš vlastnú cestu ako ho dosiahnúť. A nemusím súhlasiť ako to robiš, proste Ti verím. A budem ťa počúvať